Jaroslava
Ďurišová
(1984)

Fialové dieťa

Pozorujúc energickú Jarku v zelených šatách, ako gestikuluje a rozosmieva celú spoločnosť, miestnosť, v ktorej vznikajú portréty do projektu Dýchajme spolu, je razom o poznanie živšia. Márne by v nej človek hľadal pacienta. A predsa. Taký štart do života, aký mala práve Jarka, zažil málokto. Hoci sa narodila v termíne, na svet prišla fialová. Lekári hneď vedeli, že má ťažkosti so srdcom. Z pôrodnice odchádzala s diagnostikovanou zriedkavou srdcovou vadou, konkrétne defektom komorového septa s Eisenmengerovým syndrómom. Ako sedemmesačná absolvovala plastiku aorty, no k náprave poškodeného srdiečka nedošlo. A tak sa jej pravidelnou aktivitou namiesto naháňačiek a lozenia po stromoch stali návštevy nemocnice.

Srdcové záležitosti

Hoci Jarka užívala pravidelne lieky, viackrát bola hospitalizovaná v Národnom ústave detských chorôb na Kramároch. Srdce sa ohlasovalo pri fyzickej námahe, v škole, ako aj s priateľmi pri rôznych aktivitách. „Ešte do tretej triedy na základnej škole som cvičila na hodinách telesnej výchovy. Potom som začala odpadávať, a tak mi lekárka zatrhla telocvik,“ spomína Jarka a dodáva, že deravé srdce jej predurčilo celý život. Naučila sa s ním žiť. „Nemala som veľké plány. Ani sny. Každý deň bol nový deň, vždy ma niečím prekvapil. Tak ako v knihe. Zakaždým keď prevrátiš list, je tam niečo iné, nové. A tak žijem doteraz.“ Vyučila sa za cukrárku – pekárku a popri tom si našla svojho budúceho manžela.

Jednosmerný lístok

Hoci Jarka užívala pravidelne lieky, viackrát bola hospitalizovaná v Národnom ústave detských chorôb na Kramároch. Srdce sa ohlasovalo pri fyzickej námahe, v škole, ako aj s priateľmi pri rôznych aktivitách. „Ešte do tretej triedy na základnej škole som cvičila na hodinách telesnej výchovy. Potom som začala odpadávať, a tak mi lekárka zatrhla telocvik,“ spomína Jarka a dodáva, že deravé srdce jej predurčilo celý život. Naučila sa s ním žiť. „Nemala som veľké plány. Ani sny. Každý deň bol nový deň, vždy ma niečím prekvapil. Tak ako v knihe. Zakaždým keď prevrátiš list, je tam niečo iné, nové. A tak žijem doteraz.“ Vyučila sa za cukrárku – pekárku a popri tom si našla svojho budúceho manžela.

Keď mala Jarka dvadsať rokov, jej stav sa zhoršil natoľko, že vyhľadala odbornú pomoc v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, kde ju hospitalizovali a po následných vyšetreniach jej diagnostikovali pľúcnu artériovú hypertenziu. Lekári jej nasadili liečbu a zvažovali, že ju zaradia do zoznamu čakateľov na transplantáciu pľúc. Našťastie k tomu nedošlo. Odvtedy je však pravidelne sledovaná na tamojšom oddelení zlyhávania a transplantácie srdca. Pri tomto druhu ochorenia sa musí každý pacient zmieriť s niektorými faktami, ktoré nie je možné zmeniť. „Rýchlu chôdzu, dlhé prechádzky a mnoho ďalších činností nemôžem vykonávať. Typické pre túto chorobu sú takisto modrá farba pier a nechtov. Moje nechty sú v tvare hodinového sklíčka, čo je charakteristické pre moju vrodenú srdcovú chybu. Každodenné chodenie po schodoch bolo nemysliteľné, a preto sme museli riešiť aj bytovú otázku a presťahovať sa z krásneho dvojposchodového domu do bytovky s výťahom. Nutným zlom sú aj pravidelné mesačné kontroly krvi a časté vyšetrenia a v neposlednom rade aj hospitalizácie,“ konštatuje Jarka. Pomáha jej, že je veselá kopa a nerieši to, čo nedokáže ovplyvniť. „Prináša mi to spokojnosť. Je len jednosmerný lístok. Späť sa vrátiť nedá. A príliš dopredu sa to tiež nedá. Čo má prísť, to príde. A čo s tým spravím? Teraz budem čakať, že čo ak sa mi niečo stane? Toto si nerobím,“ prekvapí zrelým nadhľadom.

Chorobu nikdy netají

Odmalička chcela byť všade, a tak nechýbala pri žiadnom detskom dobrodružstve. Netvárila sa, že je chorá, ale ani o tom nemlčala. So svojím životným partnerom sa zoznámila na chate a hneď mu povedala, ako je na tom. Po troch rokoch vzťahu sa zosobášili a vychovávajú spolu dnes už dospievajúcu dcéru. Jarka i jej manžel sú členmi Združenia pacientov s pľúcnou hypertenziou (ZPPH), dokonca patria k jeho zakladajúcim členom. Zúčastňujú sa osvetovej činnosti a snažia sa informovať verejnosť o tejto zriedkavej chorobe. Jarka sa riadi krásnym mottom: „Keď vidíš prekážku a nevládzeš ju preskočiť, tak ju radšej podlez alebo obíď, ale nevzdávaj sa! Choď ďalej, nezastaň.“

A Jarka bojuje každou bunkou svojho tela. Ako sa udržiava v dobrej nálade? „Jednoducho tak, že vstanem a je mi fajn. Občas mám dni, keď som rada, že vôbec vstanem, oblečiem sa, všetko ma bolí. A potom sú dni, keď fungujem normálne. Som taká žienka v domácnosti – upracem, navarím, operiem,“ smeje sa. Okrem toho už osem rokov pracuje ako uvádzačka v kine v Krupine a najviac zo všetkého túži po tom, aby plnila sny svojim blízkym. Manžel Janko chce vidieť pyramídy, takže nové dobrodružstvo je už na obzore.